Moja doterajšia cesta
Ahoj, volám sa Anne a mám 57 rokov a mám folikulárny non Hodgkinov lymfóm, 1. stupeň, skoré štádiá.
Moja doterajšia cesta – máj 2007, všimol som si hrčku v slabinách – doslova sa zdalo, že sa objavila cez noc, keďže to bolo bezbolestné, pravdepodobne by som nehľadal lekárske stanovisko, keby som nemal termín na každoročnú kontrolu. Bola považovaná za možnú herniu, takže sme čakali niekoľko týždňov, či zmizla, v skutočnosti sa trochu zväčšila.
Poslali ma na testy a moja cesta sa začala; keď ma môj doktor informoval o výsledkoch, zdalo sa mi to neskutočné – nikdy som o lymfóme nepočula, nemala som ani poňatia, čo to je a ako to navždy zmení môj život.
Bol som poslaný na Nepean Cancer Clinic a pamätám si, že som sedel a čakal na stretnutie so svojím špecialistom a myslel som si, že mi povedia, že došlo k omylu – tu mi povedali, že mám rakovinu, no ani tak ma nebolí hlava!
Stretol som sa so svojím špecialistom Dr a potvrdil mi, že mám lymfóm, hoci bolo potrebných viac testov na určenie kmeňa, ktorý mám, plus stupeň a štádium. Mal som príslušné testy a prvé výsledky odrážali „sivý“ údaj a vyžadoval som ďalší test kostnej drene na potvrdenie štádia. Zdalo sa mi to znepokojujúce; Chcel som začať s liečbou na vyliečenie „tejto veci“ – vtedy som si neuvedomil, že v súčasnosti neexistuje žiadny liek na môj typ lymfómu.
Moja doktorka mi odporučila cykly chemoterapie s Mabtherou a zakončite kvapkou ožarovania. Mal som veľké šťastie, pretože som potreboval iba ľahké dávky a moje telo liečbu dobre znášal a pokračoval som v práci.
Spoločnosť, pre ktorú pracujem, ma neskutočne podporuje a umožnila mi rozvrhnúť si hodiny tak, aby vyhovovali mojim ošetreniam, termínom a únave, ktorú som z toho zažil. Verím, že pokračovanie v práci mi pomohlo prekonať toto obdobie, keďže to bola asi jediná „normálna“ vec, ktorá sa v tomto období vyskytla.
Stále dostávam Mabtheru každé 3 mesiace. Som v poriadku, v remisii, stále pracujem, bubnujem (žiaľ, nezlepšilo to moje bubnovanie) a tancujem. Keď som bol prvýkrát diagnostikovaný, chcel som o tom poskytnúť čo najviac zdrojov a zistil som, že je veľmi znepokojujúce, že jediní ľudia, o ktorých sa dozviem, že mali lymfóm, všetci naň zomreli. V roku 2008 som objavil Lymphoma Australia (Lymphoma Support and Research Association) a počas cesty do Qld sa títo milí ľudia vzdali dňa na stretnutie so mnou a nemôžem vám povedať, aký vplyv mali na moju cestu; tu boli títo milí ľudia, ktorí žili plnohodnotný život as lymfómom mi dali nádej.
Na tom, že mi bola diagnostikovaná rakovina, ma znepokojovalo, že som stratila svoju identitu – už som nebola „Anne“, ale pacientka s rakovinou, trvalo mi asi štrnásť mesiacov, kým som sa s tým prepracovala, a teraz som opäť Anne, aj keď o niečo navyše. „Lymfóm – rakovina“ už nediktuje, kto som, zmenil môj život, ale už neovláda môj život.
Tiež ma to prinútilo kritickejšie preskúmať všetky aspekty môjho života a zmenilo môj pohľad na to, čo je skutočne dôležité a čo nie. Umožnilo mi to ľahšie sa vyrovnať a nestresovať sa „malými“ vecami. Stal som sa členom Lymphoma Australia, aby som niečo vrátil; Myslím si, že by stálo za to, ak dokážem pozitívne zmeniť cestu len jednej osoby.
Táto skúsenosť ma naučila vážiť si, že som bol a stále som obklopený tými najúžasnejšími ľuďmi, ktorých som niekedy v minulosti považoval za samozrejmosť. Tak ako my všetci, aj moja budúcnosť je neistá, teraz však nič neberiem ako samozrejmosť a cením si každý okamih a dávam na každý deň záležať.
Anne
